Se svolením Chantal přeneseno z jejích zaniklých stránek.Prevzaté zo stránok: carovnezrcadlo.cz

Wicca je polyteistické náboženstvo. Uctievame Rohatého Boha a Trojitú Bohyňu (či Trojjedinú), nášho Pána a Pani, Otca a Matku. Bohovia sú vo všetkom okolo i vnútri nás, sú v prírode, v šumení vetra v korunách stromov, v tečúcom potoku i v zasneženej krajine. Wiccania milujú prírodu, lebo v nej vidia a cítia svojich Bohov. Bohovia sú teda všetkým, čo je - nemôžeme povedať, že sú len dobrí a milujúci, pretože Oni sú zároveň krutí a trestajúci. Nemyslím tým, že keď im neobetujete každý týždeň doma v pivnici jednu ovcu, nahnevajú sa a zošlú na vás blesky hromy, jednoducho Bohovia sú všetko a preto ich nemôžeme špecifikovať jedinou ich stránkou - láskou, majú totiž mnoho aspektov, tak ako majú mnoho mien. Pretože všetky Bohyne sú jedna Bohyňa, všetci Bohovia sú jeden Boh. Dá sa to prirovnať ku knihe - má mnoho listov, no napriek tomu tvorí jeden celok.

Bohovia sú našimi milujúcimi rodičmi, stvorili nás, sme ich deti a oplácame im ich lásku. Sú rituály, ktoré uctievajú Pána a Pani, velebia ich a ospevujú, no to všetko je zbytočné, ak sa to neodohráva v našom vnútri. Rituálom pre nás môže byť i krátka modlitba pri vychádzajúcom či zapadajúcom slnku, alebo mesiaci, či natrhanie kytice poľných kvetov na rozkvitnutej lúke (ak ste alergici, zrejme to nebude pre vás to pravé orechové... vždy sa však nájde nejaká alternatíva, výlet do hôr či do jaskyne má takisto svoje čaro... hlavne si neublížiť), pričom trhanie kvetín môžeme doprevádzať nejakou modlitbou, poďakujeme kvetom za ich obeť a môžeme ich nechať ako dar pri strome, od ktorého sme načerpali energiu... pompézny rituál so spústou zložitých formulí je zbytočný, ak ho neprežívame vo svojom srdci. Skutočná oslava našich Bohov spočíva totiž práve tam - pochopiť ich srdcom, nielen hlavou, pretože hlava príliš vysvetľuje a domáha sa presných poučiek, kým srdce sa dokáže oddať a milovať bez vysvetlenia. Čo neznamená, že máte ostať tupí ako poleno, je dôležité sa rozvíjať a vzdelávať, pretože inak nastane ustrnutie a postupná degenerácia a to snáď nechcete...! Prirodzene sa treba snažiť pochopiť Bohov aj mysľou aj srdcom, aby boli v rovnováhe.

Trojitá či Trojjediná Bohyňa

Jedno z mnoha zpodobnění Bohyně, inspirované pravěkými soškami venuší.

Bohyňa má tri osoby – Panna, Matka a Starena. Sú to aspekty ženinho života, každá etapa má svoje osobitosti. Tento kolobeh sa stále opakuje, Bohyňa Panna sa zoznámi s Rohatým Bohom, ten jej dvorí, potom sa dajú dokopy, Bohyňa otehotnie, Boh umiera, Bohyňa Panna sa mení na Bohyňu Matku, porodí dieťa, vychováva ho a starne, kým ono dospieva a na jar sa znovuzrodená Bohyňa Panna opäť zoznamuje s dospelým Bohom. Bohyňa je mu tak matkou i milovanou ženou, každý rok sa tento kolobeh opakuje v súlade s ročnými obdobiami . jar - obdobie rozpuku, leto - zrelosť, jeseň - staroba, zima - smrť a opäť prichádza jar.

Panna zosobňuje čistotu, mladosť, začiatok života, jej farbou je biela. Čistota neznamená nutne telesnú stránku veci, skôr ide o psychiku. Panna je mladá, svieža, hrdá, nezlomená životom, plná snov a odvahy pustiť sa do ich splnenia. Je to dieťa lesov, patrí do nich svojím srdcom a zatiaľ skôr prijíma než dáva. Je slobodná a nespútaná ako vietor, jej patrí dorastajúci mesiac. Panna sa teší z prítomnej chvíle, nečaká na zajtrajšok so svojimi činmi, jedná impulzívne, pretože taká je jej podstata, je ovládaná svojimi inštinktmi a cíti radosť zo života. Panne dvorí Rohatý Boh, kým ona je mladá, on je dospelý.

Matke patrí spln. Jej farbou je červená - červená ako krv, ktorú už odovzdala svojim deťom. Matka je milujúca, láskavá a dávajúca, je ochotná podeliť sa a dáva viac než si necháva. Pozná už život, jeho nástrahy a chráni svoje deti. Učí ich pochopeniu a spoľahlivosti, pripravuje ich, aby zvládli všetky prekážky. Patrí k svojmu domovu, Ona ním skutočne je, vytvára ho svojou láskou a udržuje ho ako prístav bezpečia pre svojich blízkych. Matka vie, že s životom netreba bojovať, ale ho žiť a plávať v harmónii a pochopení s jeho prúdom (no to neznamená apatiu, ale harmóniu, pochopenie a toleranciu k živým tvorom, k životu). Matka žije a miluje.

Starenu symbolizuje cúvajúci mesiac až nov. Jej mladosť a zrelosť už pominuli, teraz je stará, má múdrosť svojich rokov. Starena pozná tajomstvá života, pomaly sa uťahuje do úzadia a dáva rady, pomáha slabším a opusteným ako je Ona, pripravuje Matku na Jej budúcu etapu života. Starena dáva rady, no iba tým, kto o ne v pokore a túžbe po múdrosti vekov žiadajú. Ona nemrhá svojimi darmi, vie, čo robiť, aby plody jej práce nevyšli nazmar. Kým Panna žije prítomnosťou a Matka plánuje aj budúcnosť popri prítomnosti, Starena žije spomienkami na minulosť. Vie si zobrať ponaučenie zo svojich chýb, snaží sa varovať pred nimi aj iných, no napriek tomu vie aj to, že každý sa dopúšťa vlastných omylov, ktorým ona nezabráni. Ona sa už blíži na koniec svojej cesty, pochopila, že cieľom je cesta samotná a aj v tom tkvie jej múdrosť (nielen inteligencia, Starena je múdra, aj keď nemá vzdelanie, toto je oveľa hlbšia úroveň vedomia, ktorá prichádza prežitím života).

Symboly Bohyne

Kotlík, čaša, zvonček, zrkadlo, lastúra, perly, smaragdy, mesiac. Jej kovom je striebro, ako strieborný mesiac, nazývame ju i Mesačná Bohyňa. Spájame ju zo zemou, je to jej telo, odtiaľ pojem Matka Zem. Wiccania majú blízko k prírode, chránia ju, pretože je to ich Matka. Ekológia im nie je cudzia...Zvieratá zasvätené Bohyni, sú to napríklad králik (Bohyňa Eostre - jar), delfín, kôň, no aj jednorožec, pavúk (vy čo bezostyšne doma vysávate kadejakú háveď, zbystrite pozornosť :), krava, mačka, hus a ďalšie...Takisto Bohyňu spájame aj s oceánmi, ľadom, jazerami, pretože s vodou sa spája intuícia a aj to je vlastnosť ženy a Bohyne... čím nechcem povedať, že muži nemajú intuíciu, samozrejme.

Rohatý Boh – Lovec

Jedno z mnoha zpodobnění Boha, jakožto Pána lesa - Zeleného muže.

Rohatý Boh je naším Otcom. Je synom, bratom i manželom Bohyne, jej láskou. Pojem Rohatý Boh súvisí s Bohom Panom, ktorý je veselým Bohom zvieractva, radosti a holduje hrám. Vyludzuje tóny na svojej flaute a tancuje na čistinách, na hlave má rohy a spodná polovica jeho tela je kozia. Sedí v lese na pni, či radostne chodí po lesných cestičkách . Je to Boh plodnosti (koza, respektíve cap je predsa tiež tým známy, nie?), lásky, radosti, keď chodí po svojich lesoch, ktoré sú mu kráľovstvom, dryády, víly a iné bytosti lesa v očarení počúvajú, hoci inak sú plaché. Boh sa spája so slnkom, rastom, zberom úrody (aj metaforicky - dospievanie, postupné získávanie vedomostí, napríklad). Jeho časté zobrazovanie s rohmi súvisí aj s tým, že chráni divokú, vysokú zver.

Kresťanstvo urobilo z nášho kozonohého Boha diabla, démona, čerta, a z jeho plodnosti spravilo strašiaka pre celé generácie. Označili telesnú lásku za hriech a Boha rozdelili na dve časti - toho milostivého, láskavého, odpúšťajúceho, no žiarlivého (trochu protikladné, nie? A ak existuje iba On, na koho by mal žiarliť?) Nebeského Otca a toho druhého - zlého, k hriechu nabádajúceho, duše pokúšajúceho, strašného pekelníka Satana, ktorý pobáda k zrade proti božskému stvoriteľovi. Túto predstavu priniesli križiaci zo svojich výprav do Arábie, kde muslimovia a židia vo svojom náboženstve poznali polaritu dobra a zla, dvoch večne bojujúcich strán, pričom jedna z nich musí byť porazená v bližšie nešpecifikovanej budúcnosti. Táto predstava sa kresťanskej cirkvi náramne hodila - k ovládnutiu prostého ľudu bol teda už len krôčik a patriarchálna spoločnosť sa ho smelo odhodlala prekročiť. Tak sa začala etapa krutovlády vysokej vrstvy duchovných, pričom bolo povraždených mnoho ľudí. Riadili sa zrejme heslom "Kto nie je s nami, je proti nám" a označili všetkých nekresťanov za satanistov. Vzhľadom k tomu, že aj Bohyňa má svoje aspekty týkajúce sa sexuality, teda plodnosť, musela ich aj ona byť zbavená. A tak cirkev vyhlásila, že je jediný Boh (v troch osobách...ako Syn, Otec a Duch svätý) a nijaký iný (koniec pohanstva), no Bohyňu predsa nevykorenili nadobro. Už to však nebola Trojitá Bohyňa, ostal z nej v kresťanskom ponímaní len jeden aspekt - stala sa večnou Pannou, nikdy nepoškvrnenou. Napriek tomu je Matkou, ktorá drží dieťa v náručí, či plače nad osudom svojho syna i Starenou, ktorá má múdrosť svojho veku. Na zobrazeniach Panny Márie môžeme niekedy vidieť, ako v modrom plášti (farba vody, intuícia... a čo potom tá červená podšívka, keď to tak presne definujeme... červená je predsa len farbou sexu a vášne, sily a tak podobne) stojí na kopci, šliape na hada a z rúk a hlavy jej vyžarujú prúdy svetla. Svätožiara, či aura, jedno ako to nazvať, osobne to pokladám za rôzne vyjadrenie toho istého. Had je symbolom liečenia (spomeňme si na Hermesovu palicu ovinutú dvoma hadmi, dnešný symbol lekárov...) i múdrosti, teda, pre staršie kultúry ním bol. V kresťanstve však had bol ten, kto zapríčinil prvý hriech, pod zámienkou, že ľudia dosiahnu múdrosti... paradoxné, nemyslíte?

Chceli sme však hovoriť o Bohu. Ly de Angelesová vo svojej knihe [Cesta čarodějky] (mám ju v češtine) píše:

... [P]řítomnost tohoto boha raných kultur a jeho přirozená moc se staly takovou hrozbou pro církev, že přibližně v 16.století sformulovala koncept ďábla, který měl vlastnosti původního boha, s cílem zbavit lid tohoto boha a zesměšnit jeho stoupence. Čarodějčin bůh je tančícím bohem, divokým a štědrým. Je to pán lovu, pán jelenů, zelený muž, pán lesů, král země, pán podsvětí, válečník, kouzelník a divoch a rozhodně neztělesňuje vlastnosti Boha, kterého se církevní misionáři snažili implantovat do srdcí těch, které hodlali dobýt a podrobit si.

Nie, náš Boh skutočne nie je len taký, ako ho vyznávajú kresťania. Niežeby nám nebol otcom, ale On skutočne nie je len tým. Pretože všetci Bohovia sú jedným Bohom, je aj kresťanské zobrazenie Boha jedným z Jeho aspektov. Ako On, tak aj Bohyňa sú všetkým a preto aj ničím zároveň. Nie je nič, čo by nebolo nimi. Oni sú aj prázdnotou, aj plnosťou a tak ich nemôžeme len tak opísať a definovať. Sú všetkým, preto sú aj nepopísateľní. A teraz k tomu, že sú v každom z nás. Bohovia pre nás nie sú niečím, čo sídli niekde "tam-hore-na-nebesiach", sú v našich srdciach a v nás samotných. V každej žene je Bohyňa, je tam niečo božské, k čomu sa obraciame pri svojich modlitbách. Preto sa modlíme tak nejak do svojho vnútra (aspoň ja to tak chápem, ale toto je celkom osobitá záležitosť, u vás to môže byť celkom inak). Takisto ako je v žene čosi božské, Bohyňa, je v i každom mužovi čosi božské - Boh. Ly de Angelesová ďalej píše:

Co to je, co činí ženu ženou? S dělohou nebo bez ní, s dětmi nebo bezdětná, plodná či neplodná, stále je tu určitá kvalita přítomná v tvoření, ženské kontinuum, stejně jako v muži je cosi mužského, co nikdy nebude ženou. Odmítám to jakkoli definovat! Každá žena projevuje Bohyni (ať vědomě, či nevědomky), stejně jako každý muž projevuje Boha (rovněž vědomě, nebo nevědomky).

Náš Boh je mladým mužom, ktorý dvorí Bohyni, je Jej milencom, ktorý Ju miluje a je Jej manželom, s ktorým vládne na vrchole leta zemi. Je starým kráľom, ktorý umiera, aby sa obetoval zemi, vládcom podsvetia a napokon synom, ktorého Bohyňa porodí, aby sa opäť stal jej milencom. Večný kolobeh sa stále opakuje a tak to ide po stáročia, tisícročia, odkedy bol stvorený svet.

Symboly Boha

Samozrejme slnko; dozreté obilie, polia, zrelé plody ovocných stromov, vinič. Jeho nástroje sú meč, luk a šípy, oštep, athame, roh, či palica, ale aj trojzubec (Poseidon) - známy nástroj kresťanského diabla, ktorým údajne naháňa duše hriešnikov do práce. Jeho kovom je zlato, mosadz a jeho kameňom je diamant. Jemu zasvätené zvieratá sú napríklad býk, myš, vlk, pes, jeleň, lev, medveď, orol či baran, z tých mýtických drak a myslím že aj vták fénix .

Mená Bohov

Každý si môže vybrať, ako Ich chce nazývať, každému sa páči niečo iné. Ako sa vraví, koľko ľudí, toľko chutí...

Pre väčší výber: mená Bohyne (ale môžete ju nazývať aj úplne inak...). Bohyňa má nepreberné množstvo mien, v každej kultúre iné. Je Matkou Zemou, bojovníčkou, ochrankyňou umelcov a vládkyňou podsvetia. Nosí mená Dannan, Demeter, Isis, Brigantia, Inanna, Gaia, Afrodité, Ceridwen, Danaé, Živa, či Živena, Ištar, Brigid, Nemesis, Artemis, Vesna, Morena, Runa, Mora, Medulina, Meluzína, Persefona, Hekaté, Morigan, Aradia, Arianrhod, Tiamata, Diana, Astarté, Mari, Ašerah, Kálí, Sofia, Šekína, Binah, Vivien, Freya, Frigg, Eir, Fulla, Gelfun, Vár, Sjofn, Lofn, Vor, Syn, Hlín, Snotra, Gná, Urd, Verdandi, Skuld a mnohé ďalšie. Mená nie sú radené podľa pantheónov, písala som ich, ako ma napadali.

Mená Boha lovca, tých je tiež neúrekom, ale aspoň niečo... On je slnkom, kráľom zeme, udatným vojakom, ochrancom, druhom, bratom, synom, priateľom, milencom i nepriateľom Bohyne, tak ako aj ona jeho a tak tvoria a splietajú žitie. Je nazývaný Dionýzos, Pan, Tammuz, Hermes, Apolón, Cu Chulainn, Aengus, Óg, Ódin, Thor, Yekeshuah, Bafomet, Cernunnos, Llugh, Zeus, Baal, Shamash, Lucifer (významovo Svetlonoš), Baldr, Njörd, Frey, Týr, Braggi, Hodr, Vidar, Heimdall, Vali, Ull, Forseti, Loki, Belbog, Svarog, Svarožič, Triglav, Perún, Veles, Svantovit, Rugevit, Radegast, Mokoš, Rod, Stribog, Vesník a mnohé ďalšie mená. Má mnoho tvárí, je ochrancom i ničiteľom a vôbec mu môžme pripísať každú vlastnosť, na akú si spomenieme. Ako by nie, keď sú spolu s Bohyňou našimi stvoriteľmi.