Da Vinciho kód - kniha a film

Kniha Da Vinciho kód spisovateľa Dana Browna zaznamenala veľký úspech u miliónov čitateľov a stala sa námetom k rovnomennému filmu, ktorý si nachádza cestu k čoraz väčšiemu počtu divákov. Spolu s úspechom si dielo Dana Browna vyslúžilo aj veľkú kritiku zo strany niektorých cirkevných predstaviteľov. Reakciou bolo vydanie viacerých kníh s cieľom vyvrátiť to, čo sa v románe Da Vinciho kód píše. Akoby sa zrazu každý bál, že by si malý človiečik nebodaj mohol dovoliť pochybovať o tom, čo mu bolo storočia prezentované ako správne a pravdivé.

Mali by sme si uvedomiť, že spisovateľ nie je historik. Úlohou spisovateľa je dotknúť sa ľudského srdca, nie podávať historické fakty. Samotný Dan Brown vyhlásil, že Da Vinciho kód je fikcia, nie historická pravda. Svojím románom vôbec nechcel nič dokazovať alebo tvrdiť, ako to robia autori zaujatých publikácií voči knihe Da Vinciho kód. Pravdupovediac, autor popustil uzdu svojej fantázii až príliš; navymýšľal si veci, ktoré mnohých ľudí zmiatli natoľko, že hľadajú Ježišov hrob a jeho potomkov. Napriek tomu sa mu v zásade podarila na poli histórie dosiahnuť jedna dôležitá vec: keďže pracoval s viacerými historickými faktami, od ktorých potom odvíjal svoj vymyslený príbeh, podarilo sa mu oživiť záujem širokej verejnosti o hľadanie pravdy a rozvíriť reč o dôležitých skutočnostiach v histórii cirkvi, ktoré zostávali ukryté, vďaka čomu cirkev poberala a poberá často bezvýhradnú dôveru, ktorá jej vôbec neprináleží. Je teda nanajvýš podozrivé, že Da Vinciho kód podlieha takej ostrej kritike náboženských predstaviteľov, keď mnohé iné knihy a filmy s vymyslenými a často úplne nereálnymi námetmi sú prijímané celkom bez problémov. Ani veľmi neprekáža, že sú plné násilia, zvádzajúcej erotiky a svojím obsahom slúžia temnu, lebo ho zasievajú do ľudských sŕdc. Cirkev by sa predsa mala starať o ochranu Božej vôle, nie o obhajovanie vlastnej pozície a náboženstva.

V nemalom počte kníh reagujúcich na Da Vinciho kód vyšli aj knihy historikov, ktoré podľa dochovaných dokumentov nezaujato odhaľujú historické fakty v pozadí románu Dana Browna. Dá sa v nich dočítať napríklad o tom, že Ježiš Kristus sa nenarodil 25. decembra, ako sa to dnes oslavuje (vtedy je aj v Jeruzaleme chladno na to, aby pastieri pásli stáda), ale tento sviatok bol ustanovený cirkvou až v roku 336 so zámerom nahradiť Vianocami pohanské sviatky zimného slnovratu, ktoré sa oslavovali práve 25. decembra; a sú tam spomenuté aj mnohé iné fakty, ktoré boli doposiaľ cielene ukrývané.

Možno budete šokovaní tým, že napríklad cilice (pásy s ostrými kovovými hrotmi) sa používajú dodnes, rovnako ako sebabičovanie, a to práve v knihe spomínanou tajnou a vplyvnou organizáciou Opus Dei, ktorej činnosť je verejnosti neznáma a pod rúškom zbožnosti sleduje tajné ciele.

Ústrednou postavou, o ktorej sa v knihe Da Vinciho kód hovorí, je Mária Magdaléna, ktorá podľa fikcie románu bola Ježišovou manželkou. Takouto škandalóznou fikciou Máriinho vzťahu k Ježišovi Dan Brown dosiahol svoje - obnovil záujem o túto významnú osobnosť raného kresťanstva, ktorou Mária Magdaléna bezpochyby bola. Pýtam sa, je to až taký prehrešok, ak vytvoril Dan Brown priestor pre očistenie jej osoby od označenia za hriešnicu, ktoré jej prisúdila cirkev, a ktoré podopreli svojimi vyhláseniami dokonca pápeži? Veď jej meno dodnes mnohí kňazi používajú na slušnejšie označenie prostitútky! Okrem toho, že nikde v Biblii nenájdete o tom žiadnu zmienku, Mária Magdaléna bola osobou úplne iných kvalít, o čom sa dá tiež presvedčiť z historických dokumentov. V apokryfnom (z gréckeho slova apocryphos, čo znamená skrytý) Filipovom evanjeliu sa píše, že Pán ju mal radšej ako iných učeníkov. Vo fragmentoch evanjelia sa doslovne píše: "A družka [...] Mária Magdaléna. [... miloval] ju viac ako [všetkých] učeníkov a [často] ju bozkával na jej [...]" Čelo? Ruku? Na jej sviatok? Veľa textu chýba a zachované fragmenty iba naznačujú Ježišov vzťah k Márii Magdaléne, čo však neznamená, že bola jeho manželkou. Pasáž pokračuje ponosami ostatných učeníkov na to, že Ježiš miluje Máriu Magdalénu viac ako ich. Jeho odpoveď znie: "Keď sú slepec a ten, kto vidí, v tme, nie je medzi nimi žiadny rozdiel. Keď sa však rozvidnie, vidiaci uvidí svetlo, ale ten, kto je slepý, zostane v tme." Podľa toho je zrejmé, že Ježiš miloval Máriu Magdalénu viac ako učeníkov práve preto, lebo lepšie chápala Ježišovo slovo. Asi preto bola Mária Magdaléna aj prvou osobou, ktorej sa Ježiš po zmŕtvychvstaní zjavil.

Keď si uvedomíme skutočnosť, že ženy majú danú väčšiu schopnosť vyciťovania, nebude pre nás záhadou, prečo bola Mária Magdaléna schopná lepšie porozumieť Ježišovým slovám. V cirkvi však bola žena odsunutá úplne nabok, a to najmä v náboženských otázkach, a bola jej určená povinnosť podriadiť sa mužovi - pričom práve mužom by mohla byť jej prirodzená schopnosť duchovného vyciťovania prospešná práve v oblasti duchovna.

Žena má svojou vnútornou kvalitou aj rozhodujúci vplyv na to, aké potomstvo sa tu na Zemi narodí. Položil si niekto otázku, prečo bola Mária Magdaléna tak očiernená? Prečo sa nehodila jej osoba do náboženstva človeka, keď jej Ježiš prejavoval väčšiu priazeň ako apoštolom, ktorých oproti nej prirovnal k slepým?

Ďalšou otázkou, ktorú kniha Da Vinciho kód nepriamo otvára, je otázka prenasledovania žien: Prečo boli počas dejín náboženstva také rozšírené hony na čarodejnice? Všimnite si, že to boli hony výlučne na ženy! V stredoveku bola napísaná dokonca kniha Malleus Maleficarum, ktorá sa prekladá ako "kladivo na čarodejnice", ale dokonalejší preklad by bol "Kladivo na ženy páchajúce zlo". Kto boli tie čarodejnice? Väčšinou išlo o ženy vyšších vnútorných kvalít, ktoré sa nechceli poddať chúťkam panstva, zvrhlosti či nízkym spôsobom, lebo boli svojou podstatou svetlejšie a čistejšie. Táto "príručka pre lovcov čarodejníc" (chápte ktorejkoľvek ženy, ktorá sa nechce poddať vašej vôli) dominikánskych mníchov a inkvizítorov Henricha Kramera a Jacoba Sprengera bola taká populárna, že bola uskutočnená jej dvadsaťosem násobná dotlač. Pri triezvom pohľade musí byť každému jasné, že údajné vlastnosti a schopnosti čarodejníc boli úplné nezmysly. To ale inkvizítorom a sudcom neprekážalo. Na otázku: "ako je možné, že keď sú čarodejnice také všemocné a schopné premieňať sa do rôznych podôb, ako to, že z väzenia neujdú?", si vymysleli naivnú odpoveď - vraj v zajatí čarodejnice svoje schopnosti strácajú! Dalo by sa však skôr povedať: účel svätí prostriedky. Pri spôsoboch vypočúvania, ktoré sa bežne používali, nebolo ťažké dosiahnuť, aby sa žena priznala k čomukoľvek.

Kto sa teda snažil zatvoriť možnosť narodenia čistejším a krajším ľudským duchom na Zem? Kto podporoval vyvražďovanie žien, ktoré by mohli porodiť deti svetlejšieho ducha a umožniť krajšiu budúcnosť ľudstva? Kto potláčal všetko svetlejšie a čistejšie a otvoril brány temnu? A kto má taký silný záujem spochybniť knihu, ktorá rozvírila toľko nebezpečných otázok?